Už v roku 3000 pred naším letopočtom v Mezopotámii bolo varené mäso a ryby konzervované v sezamovom oleji. Sušené, solené mäso a ryby boli súčasťou Sumérskej stravy. Spracovanie mäsových výrobkov malo jediný cieľ: uchovať ho a použiť v čase nedostatku. 900 rokov pred naším letopočtom sa soľ vyrábala v “soľných záhradách” v Grécku. V tomto období sa používala na nakladanie mäsa do soli a údenie.
Pôvod nakladania mäsa sa datuje až do tretieho storočia pred naším letopočtom, kedy sa Cato prvý krát zmienil o tom, ako za sucha naložiť šunku.
V roku 200 pred naším letopočtom sa Rimania naučili používať soľ od Grékov. Okrem nakladania rýb Rimania konzervovali rôzne druhy mäsa ako je bravčové mäso s uhorkou, ktoré obsahuje soľ a ďalšie prísady.
Od stredoveku sa spracovanie mäsa so soľou, liadkom a dymom stalo samozrejmosťou. Zistil sa dôsledok liadku na sfarbenie mäsa.
Na začiatku devätnásteho storočia bolo nakladanie mäsa viac umením ako vedou. V neskorých rokoch 19 storočia a na začiatku 20 storočia začalo hrať veľkú rolu používanie dusičnanov a dusitanov.
Ku koncu devätnásteho storočia došlo k významným zmenám. Samozrejmosťou sa stali rôzne metódy nakladania – suché, mokré, marinované alebo ich kombinácie. V tomto období sa začali používať vedecké princípy nakladania mäsa. Bolo to z toho dôvodu, že rastúci mäso priemysel začal hľadať spôsoby ako zlepšiť kvalitu.
